reklama

Národ medzi svetmi, neviditeľný

Posledných dvadsať rokov by sa pokojne dalo označiť za zahájenie „loveckej sezóny“ na muslimov. Moja posledná dovolenka ma prinútila premýšľať nad udalosťami na Cypre spred nedávnej minulosti. Malý ostrov sa stal obeťou šarvátky dvoch rivalských štátov, Grécka a Turecka. Zo šarvátky vznikli národné milície, ktoré pálili dediny a presídlovali tisíce civilistov. Nasledovali letecké útoky, OSN sa pokúšalo obnoviť mier, zo zeme vyrástol ostnatý drôt, pôdu posiali nášlapné míny a novinári dychtivo zbierali kruté fotografie. Potom, konečne, nevypovedaná vojna skončila. Keď začal nevypovedaný mier, Cyprus jazvila nárazníková zóna.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Hranica medzi Gréckym a Tureckým Cyprom: Ako za starých čias - ostnatý drôt.
Hranica medzi Gréckym a Tureckým Cyprom: Ako za starých čias - ostnatý drôt. (zdroj: autor)

 Na južnej strane vznikla grécka ortodoxná Cyperská republika a severná časť bola neskôr vyhlásená za Tureckú republiku Severného Cypru. Tento malý, po zuby ozbrojený protektorát nemá viac ako 200-tisíc obyvateľov, z čoho je 99 percent muslimov. Severný Cyprus sa ocitol v skoro až nereálnej situácii pretkanej propagandou, ktorá poskytuje celkom silný podnet na myšlienky, že v prípade Tureckej republiky Severného Cypru nejde o nič iné, ako o vojensko-politický laboratórny experiment. Je to žijúce a dýchajúce futuristické scenário pre nový druh svetového územia: Muslimský svet mŕtvych 21. storočia.

 Títo ľudia žijú mimo zákonov svetového poriadku. Podobne ako hŕba ďalších v pásme Gazy, Východnom Timore, v Afganistane, Kašmíre alebo v Južnom Libanone. S jediným obrovským rozdielom: Žijú v mieri. Nikto ich nebombarduje, žijú si celkom pokojne na hrane Európy. A prežívajú. Dokonca si na seba aj trocha zarobia. Mohlo to byť aj horšie. Nakoniec, do dnešného dňa neexistuje žiadna skutočná mierová rezolúcia. Na Cyprus nikdy nedorazil právoplatný mier, od 1974 sa tu ale aspoň nekonajú žiadne masakre. Popri Grécko-Tureckej hranici je hŕba tureckých vojenských základní, OSN patroluje hore-dolu, fotí čo sa dá a spolu dokopy to dáva akosi záhadne prímerie.

 Takže Turecký Cyprus má mier a hranice, jednoducho iba oficiálne neexistuje. A práve to ho robí tak neskutočne politicky zaujímavým. Aspoň pre Európsku úniu a Turecko. Zvláštne. Malý, chudobný a celkom spiatočnícky kus zeme, skoro úplne zabudnutý ostatnými svetovými štátmi. Mnoho publicistov prirovnávalo pred ôsmymi rokmi Kosovo práve k Cypru. Celkom sa zhodli na tom, že malý kus balkánu môže byť šťastný, keď bude jedného dňa vyzerať aspoň spolovice ako Cyprus. Nesúhlasím s nimi. Až tak vygumovať zo sveta sa nedá nič.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pod rúškom ignorancie

 Teraz, keď je Berlín plný mrakodrapov a pamätníkov, Nikózia ostáva posledným rozdeleným hlavným mestom v Európe. Zelená línia, ktorá sa tiahne priamo cez stred mesta, po dĺže skoro 180 km pretína Cyprus na dvoje. Je to neobývané, divoké a miestami 8 km široké územie obostavané strážnymi vežami OSN. Táto „zem nikoho“ tvorí približne 3 percentá z celého ostrova a je dokonale posiata nášlapnými mínami. Cyprus má síce celkom hlbokú históriu v stavaní opevnení a ochranných križiackych valov, avšak jeho novodobá „schengenská hranica“ je múr poskladaný z odpadu Európskej únie. Polorozpadnuté domy kompletne obohnané zhrdzavenými ostnatými drôtmi, zhorené autá a prázdne benzínové kanistre. Po chvíli zbadáte, že sa tu deje niečo podivné. Na každom rohu sú vystavené tabule, ktoré prísne zakazujú fotografovať. Prečo? OSN rutinne toto územie fotografuje každý deň. A aj keď, zamínovaný pás určite neskrýva žiadne vojenské tajomstvá. Ono to ani veľmi nie je záležitosť bezpečnosti. Skôr akési bizarné zaručenie slepoty. Je to o tvrdohlavom, zarytom a absolútnom zamietaní sa skutočne pozrieť pravde do očí. Tureckí Cyperčania sa symbolicky odvrátili od svojich nepriateľov. Kopy pohraničného smetia robia Grékov akosi ešte viac neviditeľnými. Pre Turkov sú oveľa ďalej ako Severný pól. Nevidia ich, nedotýkajú sa ich, nechcú ich poznať. 

 Plášť neviditeľnosti má ale aj svoje výhody. Poskytuje nepredstaviteľný priestor pre korupciu. Ak by ste pracovali na Cypre ako novinár, nikdy by ste nemali problém s titulkou. Keď napíšete o miliónovom bankovom podvode, skoro určite sa trafíte do čierneho. Viac relevantná je však skutočnosť, že Tureckí Cyperčania toho s čestnosťou nemajú veľmi veľa čo vyhrať. Nemôžu sa zapájať do svetovej politiky, takže nemajú ani motiváciu, aby sa o niečo snažili. Odrežete s Tureckým Cyprom diplomatické kontakty? Celkom jednoduché – žiadne nemajú. Ekonomické embargo? Nie, ďakujem. Jedno už máme.
 Nebudem to ale s pozemským rajom šmelinárov zasa až tak preháňať. Je celkom ťažké si nevšimnúť, že na tureckej časti ostrova neexistujú žiadne poštové schránky. Turecká republika Severného Cypru nie je skrátka súčasťou svetovej poštovej siete. Neexistuje žiadne poštové smerové číslo, ktoré by ste mohli napísať na obálku. Väčšina pošty adresovaná do Tureckého Cypru zrejme končí na Gréckej časti. Niet sa čo diviť. Časť ostrova okupovaná Tureckom je okolitým svetom stále pokladaná za majetok Európskej únie. Medzinárodné organizácie poskytujú obrovské rozvojové pôžičky Gréckemu Cypru, turecká časť ostrova však z týchto peňazí nikdy nič nevidela. Myslím, že mnoho Turkov žijúcich na ostrove by si prialo, aby sa z „ich“ zeme konečne stal skutočný uznávaný štát. Vyjednávania však zatiaľ nikam neviedli. Možno aj preto, že Turci okupované teritórium pokladajú za reálny štát už teraz. A keďže je udržiavaný celkom početnou vojenskou silou, domnievam sa, že keby som sa spýtal ľubovoľného Turka, čo by sa stalo ak by vojaci odtiahli, tak by mi s istotou odpovedal, že by na nich zaútočili Gréci. To, že oba národy žijú moderným spôsobom života, celej situácií žiaľ tiež veľmi nepomáha. Obaja svorne tvrdia, že majú dlhokosiahlu a hlavne nezlúčiteľnú národnú históriu. To, čo majú však v skutočnosti, je zamotaná duálna teológia etnickej závisti.

 Jediné, čo platí pre obe strany, sú ich súčasné a predovšetkým rozbité dejiny. Cyprus s populáciou etnických Grékov a Turkov bol od roku 1878 Britskou kolóniou. 1960 Briti odišli. Pre seba si nechali viacero vojenských základní, pre Cyprus beznádejne demokratickú ústavu. V roku 1963 vypukol prvý ozbrojený konflikt, ktorý nakoniec utíšilo OSN. V polovici sedemdesiatych rokov boli už Gréci zúfalí. Začali svoju vlastnú studenú vojnu a NATO to prehliadalo len vďaka tomu, že Gréci nezabudli pri každej príležitosti očierniť komunistov. Žiaľ, rovnako, ako získali tichý súhlas NATO, stratili podporu v domácom Grécku. Nemali toľko palebnej sily, aby mohli dostatočne podporiť svoje ambície a tak jediné, čo sa im podarilo, bola destabilizácia beztak slabej Cyperskej vlády. Nakoniec oveľa početnejšia skupina Grékov na ostrove Turkov prevalcovala. Tí odpovedali vojenskou intervenciou. Akoby zázrakom sa z Grékov stali nevinní civilisti a žiadali okamžité zastavenie tohto barbarstva. A žiadajú ho dodnes. Lenže žiaden z národov nie je ochotný ustúpiť ani o krok a tak je súčasná situácia žiarivým príkladom dvojitého martýrizmu vo svojich najlepších rokoch.
 Tureckí Cyperčania by radšej prevárali záchodovú vodu a žrali korienky, než aby ustúpili od svojho majetníckeho presvedčenia. Pokiaľ budú totiž Gréci ešte „stále ochotní vpochodovať na ich územie“ a Turecko bude svojich ľudí aj naďalej veľmi dobre zbrojiť, je asimilácia nemožná. Jediná možnosť je Turkov ignorovať. A to sa práve deje. Lenže akonáhle ste raz neviditeľný a okrem toho ešte veľmi dobre vyzbrojený, situácia má celkom slušné tendencie dodávať vašim slovám na váhe.

 Živý bič osobne

 Veľkou výhodou je, že Cyprus momentálne vlastne ani nie je v kríze. Podivná rovnováha síl sa prejavuje rovnako podivne – spánkom. Ako memento tohto stavu najlepšie poslúži Varosha, „Mesto duchov“, koplex budov južne od tureckej Famagusty. Kedysi bola Varosha najprosperujúcejším mestom na ostrove. Osídlená Grékmi, pýšila sa množstvom turistických hotelov a mrakodrapov hneď vedľa čarokrásnej pláže. Po bojoch v sedemdesiatomštvrtom odtiaľ Gréci v strachu utiekli pred tureckou inváziou. Turecké jednotky však do mesta nikdy nevstúpili. Obohnali ho ostnatým drôtom a vyhlásili za zakázané územie. A tak sa celá oblasť stala skutočným mestom duchov, úplne opustená. Podľa niektorých fotografov, ktorým sa do mesta podarilo aj napriek tureckým hliadkam prepašovať, sú vo výkladoch predajní áut stále vystavené „najnovšie modely“ roku´74. Mesto bolo skrátka „vypolitizované“ z mapy aj zo sveta.
 
 Varosha je jediné miesto na Cypre, ktoré skutočne neexistuje. Stalo sa obrovským hlavným mestom opustenia, ignorácie a zabudnutia. Pokiaľ má však predstavovať reálne obraz konca Turecko-Gréckych etnických konfliktov, bol by som oveľa radšej, keby aj naďalej ostalo neviditeľné. Momentálne je to totiž iba príliš skutočný príšľub prázdnoty.

Martin Mydlár

Martin Mydlár

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista-flákač, ktorý sa už nečuduje ničomu. Ale občas ma niečo prekvapí. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťŠkola fotografieUdalosti

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu