reklama

Správna rúra do neba

Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Možno je to preto, že nikto ešte neprišiel na spôsob, ako ju zabiť. Ja osobne však verím, že je to vďaka úzkostlivej starostlivosti, ktorú jej prejavujeme. Sú však situácie, kedy sa nám nádej stane úplne ľahostajnou a teda aj zanedbanou. Vtedy nádej nie je posledná. Po nádeji totiž ešte zomrel človek. Týchto pár myšlienok ma priviedlo k záveru, prečo žobráci v Holandsku nikdy nezomrú na ulici opustení a hlavne, nikdy nezomrú ako žobráci...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Jedni to volajú dobrodružstvo, iní život na ulici. V zásade je rozdiel v tom, či máte svoje teplé štyri steny, alebo je vaším domovom každé miesto, kde si zložíte hlavu. Zjednoduším to – zatiaľ čo stopovanie po Európe je skoro pre každého mladého študenta dobrodružstvom, pre skoro každého dospelého je tá istá činnosť tuláctvom. Pre obe skupiny však platí, že prebývanie v kanáloch pri teplovodnom potrubí je bezhranične nechutné. Žobranie na ulici je posledným kotrmelcom ľudskej hrdosti vzad. Čo si však myslieť o človeku, ktorý celý podvečer strávil hľadaním tej správnej rúry?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Celý deň neskutočne pršalo. Aj fúkalo. Rovnako neskutočne. Možno aj preto sme neboli s priateľkou práve najviac nadšení, keď nás vodič, ktorého sme si stopli, vyložil uprostred daždivého ničoho. Potom, čo sa nám ani po dvoch hodinách nepodarilo chytiť ďalší „prípoj“ naším smerom, sa tento kúsok ničoho stal na noc iba naším kúskom. Na prvý pohľad bolo všetko v poriadku, minimálne aspoň tak v poriadku, ako za posledné tri týždne len mohlo byť. V pravej ruke som totiž zvieral stan. To je tá pekná časť príbehu. Keď si priateľka zobrala miesto karimatky so sebou nafukovačku, mal som ju za všetko iné len nie normálnu. A tu je tá škaredá časť príbehu: Počas prvej noci čo pršalo a my sme boli pod stanom, som sa všemožne snažil dostať na priateľkinu nafukovačku, ktorá si aj s ňou pokojne plávala na hladine. Takže – v pravej ruke som zvieral stan...


SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo nám jasné, že keď nenájdeme inú strechu nad hlavou, do rána budeme premočení ako batyskaf. Lenže jediné čo sa v okolí nachádzalo, bolo opustené stavenisko... Hádam tam už postavili aspoň časť strechy, pomyslel som si v nádeji a vydali sme sa tým smerom. Nepostavili. Jediné, čo bolo porozhadzované po celom stavenisku, boli časti betónových kanalizačných rúr. Dosť veľké, aby sa tam zmestil človek a dosť dlhé, aby ho celého zakryli. Začali sme vyberať takú, ktorá nemá otvory na veternej strane, zložili batohy a trocha nadávali. Boli sme však odhodlaní túto noc spať v rúre. Všetko lepšie ako voda, ktorá nás prenasledovala už skoro celý týždeň. A prišlo nám to úplne normálne...


SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pár dní pred touto príhodou sme boli v Haagu. Klasika stopára – zdržíme sa pár dní, pošantíme po pláži, parkoch, historickom centre a zasa palec hore v smere do iného mesta. Nakoľko naša zárobková činnosť bola skoro úplne odkázaná na kapelu Ja&Priateľka, pričom ja som bol gitara a priateľka rumbagule, hre sme venovali skoro polovicu času, ktorý sme strávili v každom meste. Najprv sme si prešli celé centrum, poslintali po výkladoch a spravili si prehľad, kde chodí koľko a akých ľudí. Keď sme našli to správne miesto, rozložili sme texty, nástroje a pustili sa s chuťou do hrania. Tu musím podotknúť, že vždy sme s chuťou začínali, nie vždy však aj rovnako radostne končili. Viac menej záležalo od ľudí, a priznávam, aj od zárobku. V Haagu nám to nešlo. Už sme drvili naše najlepšie vypalováky skoro dve hodiny a v puzdre na gitaru boli tak najviac tri eurá. A ešte k tomu sa okolo nás vždy obšmietol jeden žobrák, ktorý na nás pozeral, ako keby sme mu vyjedali revír. Aj sme premýšľali, že sa presunieme niekam ďalej, aby sme sa z už spomínaným žobrákom navzájom nerušili (zrejme sme prachy potrebovali obaja), ale pomaly sa stmievalo, ľudí v uliciach ubúdalo a nič rovnako frekventované na chodcov by sme už zrejme nenašli. Rozhodli sme sa ostatných okolo ignorovať a hrali ďalej. Nevydržalo to dlho, po pol hodine sme začali baliť v nie práve najlepšej nálade. V tom spoza rohu vybehol náš známy žobrák a prirútil sa k nám. Netušil som, o čo mu ide, na moment zastal a iba sa na nás pozeral. Potom otvoril dlane plné drobných mincí a so slovami „viac som nezohnal“ nám ich podával. Cúvli sme, že to nemôžeme prijať. On ich však pohotovo vhodil do puzdra na gitaru a čo najrýchlejšie zasa zmizol. Obaja sme sa cítili ako sprostí a ovalení zároveň. Po veľmi dlhom čase sa konečne niekomu podarilo ma úplne prekvapiť.


SkryťVypnúť reklamu
reklama

O „milodare“ sme sa bavili dlho až do noci. Na druhý deň sme po našom žobrákovi pátrali po uliciach, žiaľ neúspešne. A ešte viac sa nám tento príbeh pripomenul, keď sme hľadali rúru na spanie. Tak, ako sme sa totiž vtedy my necítili podradne a zle, verím tomu, že ani haagsky žobrák sa necítil byť aspoň v tom okamihu žobrákom a v skutočnosti tú svoju správnu rúru už dávno našiel...

Martin Mydlár

Martin Mydlár

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista-flákač, ktorý sa už nečuduje ničomu. Ale občas ma niečo prekvapí. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťŠkola fotografieUdalosti

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu