reklama

Prijímačky na VŠ ako privatizačný tender?

Už dlho sa premýšľa nad tým, či by mali vysoké školy zrušiť prijímacie konanie, a rozhodne to nie je len od čias Froncovho „všade platného“ maturitného vysvedčenia. Význam prijímačiek je totiž celkom jasne darwinistický: do systému pustiť len tých najschopnejších, pretože kapacít je stále málo. Včera mi však kamarátka značne poopravila mienku, keď mi vyrozprávala, ako prebiehalo výberové konanie na UKF v Nitre.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Pri vysokoškolskom štúdiu platí jednoduchá logika – kto má na začiatku najbližšie k vyvolenému odboru, dobre sa v ňom vyzná, je ochotný sa kvôli svojmu budúcemu štúdiu týždeň drviť, zrejme vďaka svojej snahe školu doštuduje až dokonca a uplatní sa. Teda bude pre katedru vizitkou a zároveň nástrojom na získanie financií a zdvihnutie kvality vyučovania. To sú kritériá pre školy. Pre študentov sú nastavené trocha inak. Potrebujú školu, ktorá ich dostatočne pripraví na prácu, poskytne vhodné možnosti na sebarealizáciu, za päť rokov vedomostne aj praxovo obohatí. Mne z toho vychádza celkom slušná symbióza, ktorá by mohla veľmi pekne fungovať, keby každá strana robila, čo sa patrí...

Posúvajú sa len kritériá otrlosti

Katedra žurnalistiky FF UKF Nitra nastavila vzhľadom na predošlú úvahu veľmi zaujímavé výberové hodnoty. Kto má 600 korún, dostane CD s vypracovanými otázkami, ktoré budú predstavovať tretinu testu. Je ich približne osemsto, takže nie je až taký problém sa ich skutočne naučiť naspamäť. Kto má ďalšiu tisícku, môže prísť dokonca aj na prípravný kurz, kde dostane aj otázky z angličtiny, ktoré predstavujú druhú tretinu testu. No a zvyšná časť je ústny pohovor, na ktorý sa vás pripraviť ani nepokúšajú. Keď som všetko správne pochopil, žurnalistika na UKF teda vlastne testuje, či máte tisíc šesto korunovú vôľu študovať. A samozrejme, aby sa nezabudlo – či máte dobrú pamäť. Osemsto otázok nie je len tak.

Kto má komu slúžiť?

Realizácia písomnej časti je hrozná. Na celej univerzite (hlavná budova, jednotlivé budovy filozofickej fakulty) nie je ani kúsok papiera s informáciami. Uchádzači sú odkázaní na pozvánku bez mapy a podrobnejšieho vysvetlenia, aby sa dostali včas na správne miesto. Ono, aj keď sa tam konečne možno dostanú, tak veľakrát ani nevedia že trafili, pretože nikto nič nevie, nikde nie je nič napísané. Dalo by sa povedať, že súčasťou dobrého novinára je vedieť informácie rýchlo získať, takže túto pasáž berme skôr športovo. Prekvapivo – všetky písomné testy sú rovnaké. Žiadna skupina A, B, C, treba predsa dodržať rovnaké šance pre každého... Na začiatku žiadne pokyny ako tabuľky vypĺňať. Skrátka nič. Akurát po desiatich minútach niekto vojde do miestnosti, vedúca študijného všetkých preruší, aby im oznámila, že keď majú otázky k anglickej časti testu, tak sa môžu spýtať prišlej pani. Samozrejme, k testu angličtiny sa ešte nikto nedostal, takže sa ani nikto nepýta. Študenti sa potia ďalej... V tom sa dvihne jedna ruka: „Čo mám robiť, keď som sa náhodou pomýlil pri krúžkovaní?“ odpoveď študijného je masakrujúca – dotyčný je prispatý, že si nedokáže dopredu rozmyslieť, čo vlastne chce zakrúžkovať a vraj to má nejako opraviť, aby bolo jasné, ktorú odpoveď myslel nakoniec ako správnu. Po čase sa dvihne druhá ruka: „Mám otázku k tej angličtine!“ Lenže už je neskoro. Pani dozorčíčka sa na neho škaredo pozrie a oznámi mu, že kde bol, keď hovorila, že sa môžu pýtať na angličtinu. Tá pani angličtinárka totiž už vraj odišla... Uchádzač sklopí zrak a píše ďalej. Po chvíli niekoho privedú a sálou zaznie hromový hlas: „Kto sa to chcel niečo spýtať?“ Ešte fajn, že sa dá písať v tak pokojnom prostredí.

Mňa by hlavne zaujímalo, či medzi VŠ a uchádzačom je naozaj až taký jednostranný vzťah. Či škola skutočne nemusí vôbec v ničom o uchádzača bojovať. Alebo si je až natoľko vedomá svojej pozície, že bez diplomu je dnes človek nula, a tak bude študentov vždy dosť? A musí nutne študent tou nulou ostať po celých päť rokov štúdia? Či so zavedením profesionálnej armády vysokým školám prišlo tak ľúto, že ich študenti nepôjdu na vojnu, že niektoré praktiky im umožnia vychutnať si aj počas štúdia?

Privatizácia na koniec

To najlepšie na záver - uchádzači sa na testy podpisovali celými vlastnými menami. Po tejto informácií som zostal prikovaný k stoličke a rýchlo som sa snažil pochopiť. Nepodarilo sa. Na um mi zišlo iba jediné vysvetlenie: VŠ je štát, o ktorého vedomostný majetok súťaží množstvo podnikateľských subjektov. Samozrejme, výberový tender musí byť transparentný, preto je identita všetkých uchádzačov dobre známa. A keďže sa hlási až 300 ľudí a berú iba pätnástich, komu by sa chcelo pozerať podľa čísla, kto sa ako umiestnil na základe svojho majetkového imania. Veď vždy je predsa neporiadok, keď nie je celkom jasné, ktorý uchádzač koľko ponúkol, aby vysnený podnik získal. Úprimne, nedivil by som sa, keby bolo všetkých 15 miest zaplatených.

Ostáva mi stále množstvo nevyjasnených otázok: Prečo sa katedra žurnalistiky FF UKF pripravila o možnosť selekcie uchádzačov aj na základe testu a dala prednosť radšej peniazom pred vedomosťami študentov? To sa tak veľmi spolieha na to, že dojem, ktorý uchádzač urobí pri osobnom pohovore, posúdia bez chyby a zaváhania? Prečo donútila študentov sa na testy podpísať vlastným menom a tak im vlastne nepriamo povedala – áno, sme zaujatí a posudzujeme aj podľa toho, kto ste? A prečo sa testuje pri žurnalistike angličtina, ale nevyžadujú sa žiadne publikované práce? Neviem. Stále neviem. A neviem o to viac, že pred zopár rokmi som spomínanú katedru žurnalistiky poznal veľmi dobre, nakoľko som bol jej študentom...

Martin Mydlár

Martin Mydlár

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista-flákač, ktorý sa už nečuduje ničomu. Ale občas ma niečo prekvapí. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťŠkola fotografieUdalosti

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu