reklama

Slovenské fabriky na nedôveru

Novinár je vo svojej podstate človek s psychickými poruchami. Zatiaľ čo sa ostatní ľudia s podobnou diagnózou rozprávajú so psychológom, my sa spovedáme papieru. „Lebo ma baví písať“, je najčastejšia odpoveď študentov na strednej škole, ktorí si zvolili takéto budúce povolanie. Vyberáme si témy v ktorých sa nachádzame a vkladáme do svojich článkov trochu seba samého. Exhibicionisti! Písaním o problémoch iných zabúdame na tie svoje a ešte aj ostatných nepriamo kritizujeme za rozbitý život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Novinár má spoločné črty s paranoidným pracovníkom SIS-ky. Všetko nahráva. Rozhovory, tlačové konferencie, telefonáty, zvuky záchodu z vedľajšej kabínky. Ja zo všetkého najčastejšie nahrávam kolegovi na vtip, keď sa ho pýtam, či mám nahrať aj toto... Novinár je zberateľ. Každú blbosť čo niekde nájde, získa, ukradne, si archivuje v kancelárii na poličke. Aspoň desať rokov, nech to nejde na súd. Novinár ovláda aj technológie budúcnosti. „Budem to mať na stole za tri minúty!“ ziape šéf po celej redakcii a čuduj sa svete, za tri minúty to na stole má. Pointa je v tom presvedčiť ho, že dve hodiny, ktoré na článok potrebujete, sa hravo do vyžadovaných troch minút zmestia...

Alebo toto celé neplatí a novinár je normálny človek, z ktorého poloblázna spravila iba jeho profesia? A je to tak po celom svete, alebo Slovensko vychytalo znova jednu z rarít?

Dovolím si vám spraviť malý exkurz do jednej z kambodžských novinových redakcií. Svoj dvojtýždenník sme robili prakticky na kolene. Jedna budova, ktorej dominoval letecký ventilátor, disponovala šiestimi počítačmi, ktoré sa napájali na internet dial-upom. Takže keď ste tam sedeli celý deň, cítili ste sa ako v opere. Keďže šéfredaktor, jeho zástupca a prinajmenšom polovica redakcie hovorili iba po anglicky (čo je fajn, keďže noviny vychádzali v tomto jazyku), sme mali vážny problém dohodnúť sa s kýmkoľvek, kto po anglicky nevedel. Čo je zhruba polovica Kambodže. Tak sme tam mali aj domácich, ktorí to zvládali. Pekný bordel, čo? Rozhodne však medzi nami panovalo akési čaro. Dnes by som ho z odstupom času nazval rešpekt a úcta. Najprapodivnejšie na tom celom je, že táto úcta siahala široko-ďaleko za hranice stavby, v ktorej sme sídlili. Krajina, ktorá má s cenzúrou a potlačovaním slobody tlače zrejme podobne rozsiahle skúsenosti ako hovnivál s váľaním hovna, nás rešpektovala a vážila si nás. To svoje hovno sme síce tlačili rôznymi smermi a občas menej úspešne ako inokedy, vždy však férovo a poctivo. Nikto, s kým som kedy robil rozhovor, nemal s ničím problém. Priznávam, sem-tam sme sa popoťahovali s vládou, ale to bude zrejme tým, že si tlačový zákon interpretovali trocha inak ako my. Miloval som svoju prácu - aj ja som jeden zo skupiny s psychickou poruchou a na žurnalistiku som sa dal preto, že rád píšem.

Potom som sa vrátil na Slovensko. Dosť dlho som mal v netovom prehliadači ako startpage www.profesia.sk, nakoniec sa mi podarilo uchytiť v jednom týždenníku. A myslím si, že som pochopil, prečo sú novinári svine. Tému si už nevyberám sám, tým písanie ako liečebná metóda trocha stráca zmysel. Pravda – môžem dať tip na to, čo sa mi zdá zaujímavé, rozhodujúce slovo má však šéfredaktor. Žiaľ – jeho predstava o zaujímavom článku sa nie vždy stotožňuje s tou mojou. Začínam mať teda komplexy, že nedokážem určiť čo sa ľuďom páči a čo nie. Samozrejme okrem toho, že články už nepíšem pre seba, ale podľa milosti pána.
Novinár je z časti bútľavá vŕba. Ak zavolá človek ktorý má problém, príde za ním novinár a vypočuje si ho. Samozrejme si ho nezabudne nahrať. Lenže už sa s ním nemôže porozprávať a možno mu aj poradiť, musí utekať späť do redakcie, pretože okrem iného, aj tento rozhovor už má byť za tri minúty na stole. A tak si odnesie všetky problémy vyspovedaného človeka so sebou, zachová sa ako hovädo, pretože tam svoj „informačný zdroj“ nechá sedieť s rozgniavenou papuľou a ide si tlačený časom po svojej senzácii. Aspoň tak nejako sa to o nás väčšinou píše. Rýchlo zbúchate článok. Samozrejme je málo senzačný. Tak sa ide späť za svojím „zdrojom“ a rýpnete si ešte raz. Však prečo nie? A aby bolo záverom všetko v poriadku, výsledný produkt napíšete tak, že keby ho čítali teroristi v Rwande, tak sem napália tridsať jadrových hlavíc, len aby nás už ušetrili takého strašného trápenia.

Zrazu sa začneme diviť, že ľudia po nás chcú autorizáciu. A vôbec – ešte pred stretnutím potrebujú presne vedieť, o čom článok bude a minimálne dva týždne predtým plánujú, čo nám vlastne povedia. Potom už iba každých tridsať sekúnd kontrolujú, či diktafón skutočne aj beží, aby sme si nenavymýšľali do článku bludy. Naša povesť nás začína predchádzať a ľudia novinárom na Slovensku neveria. Táto práca zo mňa začala ukrajovať človeka a viem presne povedať, na ktorých miestach. Prestáva ma zaujímať, že niekto je po krk v problémoch. Aj keď sa s ním rozprávam ako kamarát aby rozhovor napredoval, rozmýšľam ako zviera ozbrojené perom.

Psychologické účinky už pre mňa papier stratil a každým článkom si vlastne vypisujem výplatnú pásku. Teraz ma baví písať z úplne iného dôvodu, neskutočne by som bol však rád, keby ma to mohlo baviť zasa z toho starého. Na Slovensku som sa už tiež naučil každučkú informáciu preverovať, pretože fantázia je tu veľmi obľúbený konštrukt. Doteraz s láskou spomínam na obdobie spred roka, kedy mi kvapky potu z čela spôsobovali skraty v počítači, no nemal som pocit, že pracujem v obrovskej fabrike na nedôveru...

Martin Mydlár

Martin Mydlár

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista-flákač, ktorý sa už nečuduje ničomu. Ale občas ma niečo prekvapí. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťŠkola fotografieUdalosti

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu